Alžírsko
| Alžírska demokratická ľudová republika | |||
| |||
| Národné motto: بِالشَّعْبِ وَلِلشَّعْبِ [Bi-š-ša’bi wa-li-š-ša’bi ] (Prostredníctvom ľudu a pre ľud.) | |||
| Štátna hymna: Kassaman (Qassamman Bin Nazilat Il-Mahiqat) (Prisaháme /blesku, ktorý ničí/) | |||
.svg) | |||
| Miestny názov | |||
| • dlhý | Al-džumhúrija al-Džázá'írija ad-dímúkrátíja aš-ša'bíja | ||
| • krátky | Al-Džázá'ir | ||
| Hlavné mesto | Alžír 36°42′ s.š. 3°13′ v.d. | ||
| Najväčšie mesto | Alžír | ||
| Úradné jazyky | arabčina
| ||
| Štátne zriadenie Prezident Predseda vlády |
poloprezidentská republika Abdalmadžíd Tabbún (عبد المجيد تبون) Nadir Larbaoui (نذير العرباوي) | ||
| Vznik | 5. júl 1962 | ||
| Susedia | Líbya, Mali, Mauritánia, Maroko, Niger, Tunisko, Západná Sahara | ||
| Rozloha • celková • voda (%) |
2 381 741 km² (10.) 26 199,15 km² (1,1 %) | ||
| Počet obyvateľov • odhad (2022) • sčítanie (2013) • hustota (2022) |
45 400 000 (32.) 37 900 000 19/km² (271.) | ||
| HDP • celkový • na hlavu (PKS) |
2023 ▲ 224,107 miliárd $ (58.) ▲ 4 874 $ (130.) | ||
| Index ľudského rozvoja (2022) | 0,745 (93.) – vysoký | ||
| Mena | alžírsky dinár (DZD) | ||
| Časové pásmo • Letný čas |
CET (UTC+1) bez zmeny (UTC+1) | ||
| Medzinárodný kód | DZA / DZ | ||
| Medzinárodná poznávacia značka | DZ | ||
| Internetová doména | .dz | ||
| Smerové telefónne číslo | +213 | ||
Súradnice: 28°S 1°V / 28°S 1°V
Alžírsko (arab. الجزائر al-Džazá’ir) dlhý tvar Alžírska demokratická a ľudová republika (arab. الجمهورية الجزائرية الديمقراطية الشعبية al-Džumhúríja al-Džazá’iríja ad-Dímuqrátíja aš-Ša’bíja), je štát v oblasti Maghrebu v severnej Afrike. Na severovýchode hraničí s Tuniskom, na východe s Líbyou, na juhovýchode s Nigerom, na juhozápade s Mali, Mauritániou a Západnou Saharou, na západe s Marokom a na severe so Stredozemným morom. Alžírsko má polosuché podnebie, na väčšine územia dominuje saharská púšť s výnimkou úrodného a hornatého severu, kde sa sústreďuje väčšina obyvateľstva. Rozprestiera sa na ploche 2 381 741 km² a je desiatym najväčším štátom na svete podľa rozlohy a najväčším štátom v Afrike. S počtom obyvateľov 44 miliónov je Alžírsko desiatou najľudnatejšou krajinou Afriky a 32. najľudnatejšou krajinou sveta. Hlavným a najväčším mestom je Alžír, ktorý sa nachádza na krajnom severe na pobreží Stredozemného mora.
Alžírsko, obývané od praveku, bolo križovatkou mnohých kultúr a civilizácií vrátane Feničanov, Rimanov, Vandalov, byzantských Grékov a Turkov. Jeho moderná identita má korene v stáročiach arabských moslimských migračných vĺn od 7. storočia a následnej arabizácii berberského obyvateľstva.[1] Po striedaní islamských arabských a berberských dynastií medzi ôsmym a pätnástym storočím bolo v roku 1516 zriadené Alžírske regentstvo ako do značnej miery nezávislý tributárny štát Osmanskej ríše, ktorý vládol nad väčšinou dnešného severného územia krajiny. Po takmer troch storočiach ako významná mocnosť v Stredomorí bola krajina v roku 1830 napadnutá Francúzskom a formálne anektovaná v roku 1848, hoci bola úplne dobytá a pacifikovaná až v roku 1903. Francúzska nadvláda priniesla masové osídľovanie Európanmi, ktorí vytlačili miestne obyvateľstvo, ktoré sa v dôsledku vojen, chorôb a hladu znížilo až o tretinu.[2] Masaker v Sétife a Guelme v roku 1945 podnietil miestny odpor, ktorý vyvrcholil vypuknutím alžírskej vojny v roku 1954. Alžírsko získalo nezávislosť 5. júla 1962 a 25. septembra toho istého roku vyhlásilo Ľudovodemokratickú republiku. V rokoch 1991 až 2002 sa krajina ocitla v krvavej občianskej vojne.
Úradnými jazykmi Alžírska sú arabčina a tamazitčina; francúzština sa používa v médiách, školstve a v niektorých administratívnych záležitostiach. Prevažná väčšina obyvateľstva hovorí alžírskym dialektom arabčiny. Väčšina Alžírčanov sú Arabi, početnú menšinu tvoria Berberi. Oficiálnym náboženstvom je sunnitský islam, ktorý vyznáva 99 % obyvateľstva.[3]
Alžírsko je poloprezidentská republika, ktorá sa skladá z 58 provincií (viláje) a 1 541 obcí. Je regionálnou mocnosťou v severnej Afrike a strednou mocnosťou vo svetových záležitostiach. Krajina má najvyšší index ľudského rozvoja v kontinentálnej Afrike a jednu z najväčších ekonomík v Afrike, najmä vďaka veľkým zásobám ropy a zemného plynu, ktoré sú 16., resp. 9. najväčšie na svete. Sonatrach, národná ropná spoločnosť, je najväčšou spoločnosťou v Afrike a hlavným dodávateľom zemného plynu do Európy. Alžírska armáda je jednou z najväčších v Afrike, s najvyšším rozpočtom na obranu na kontinente a jedným z najvyšších na svete. Alžírsko je členom Africkej únie, Ligy arabských štátov, Organizácie islamskej spolupráce (OIC), OPEC, Organizácie Spojených národov a Únie arabského Magrebu, ktorej je zakladajúcim členom.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]
V 6. storočí pred Kr. bolo pobrežie Alžírska v rukách Kartágincov. Vo vnútrozemí vtedy žili kmene, ktoré sem prišli z východu. Roku 201 pred Kr. založil Masinissa svoju Numidskú ríšu, ktorá sa rozprestierala až k egyptským hraniciam. Roku 46 pred Kr. obsadili krajinu Rimania a založili tu Numídiu a Mauritániu. Alžírsko sa stalo pre Rím – podobne ako Egypt – zásobárňou obilia.
Po páde rímskeho impéria prišli roku 430 n. l. cez Španielsko do severnej Afriky Vandali a založili tu svoju ríšu. Ich posledného kráľa Gelimera porazili roku 533 byzantské vojská a Alžírsko pripadlo Byzancii. Roku 647 sa začala expanzia Arabov, ktorí do roku 682 obsadili celé Alžírsko. Berberské kmene, ktoré sa stiahli do hôr, boli islamizované. Po rozpade berberských dynastií Almorávidov a Almohádovcov sa prístavné mestá Oran, Alžír, Udžda a Ténés stali samostatnými republikami.
Od 16. do 19. storočia ohrozovali berberskí piráti zo svojich základní v Alžírsku celé Stredozemie. V boji proti nim obsadil kráľ Ferdinand II. Aragonský (1479 – 1516) mestá Alžír a Oran. Berberskí grófi, ktorí hľadali ochranu pred Španielmi, sa uchýlili pod vládu Osmanskej ríše. Alžírsko získalo roku 1710 autonómiu pod protektorátom Carihradu.
Alžírsko súčasťou Francúzska
[upraviť | upraviť zdroj]Francúzi obsadili Alžírsko roku 1830, čím sa začalo obdobie francúzskej koloniálnej nadvlády. Odboj Berberov vedených Abd al-Kádirom sa im však podarilo potlačiť až v roku 1847. Roku 1881 sa pripojenie Alžírska k Francúzsku dokončilo a do krajiny sa začalo sťahovať množstvo francúzskych osadníkov. Počas 2. svetovej vojny bolo Alžírsko miestom bojov. Po vylodení amerických vojsk tu generál de Gaulle 3. júna 1943 vytvoril Francúzsky výbor národného oslobodenia.
Boj za nezávislosť
[upraviť | upraviť zdroj]K otvorenému odboju proti Francúzom došlo 1. novembra 1954, keď bol založený Front národného oslobodenia (FNO). V Alžírsku sa rozpútala krvavá občianska vojna, ktorá mala svoj vplyv aj na Francúzsko. Keď totiž roku 1958 francúzska vláda prisľúbila Alžírsku väčšiu autonómiu, vyvolalo to vo Francúzsku vládnu krízu, ktorá otvorila cestu k moci generálovi de Gaullovi, ktorý sa stal roku 1959 prezidentom republiky. Proti jeho politike dekolonizácie, ktorú začal začiatkom 60. rokov, sa postavili pravicovo orientovaní dôstojníci, ale ani ich povstanie nezabránilo osamostatneniu Alžírska, po ktorom emigrovalo do Francúzska viac než 900 000 francúzskych usadlíkov. Po Evianských dohodách, podpísaných 18. marca 1962, ktoré zaručovali nezávislosť od Francúzska, nasledovalo 3. júla 1962 uznanie suverenity Alžírska. Po prijatí ústavy sa konali prezidentské voľby, v ktorých zvíťazil Ahmed ben Bella, jeden z hrdinov oslobodzovacieho boja. Pod jeho vedením sa FNO stal jedinou politickou stranou v krajine.
Nezávislé Alžírsko
[upraviť | upraviť zdroj]Vo FNO, ktorý bol štátnou stranou, však začali prepukať vnútorné rozbroje. Predseda vlády a minister obrany plukovník Houari Boumedienne zvrhol 19. júla 1965 ben Bellu, ktorý bol väznený až do roku 1979. Po Bumediennovej smrti 20. novembra 1980 sa stal prezidentom Alžírska plukovník Chadli Bendjedid, ktorý prevzal aj vedenie FNO.
V októbri 1988 prebehli búrlivé demonštrácie proti politickému systému. Po nich nasledovali dve referendá, v ktorých boli schválené rozsiahle politické reformy a nastolený pluralitný politický systém. V máji a júni 1991 však došlo opäť k demonštráciám a po nich potom ku generálnemu štrajku, v ktorom obyvateľstvo žiadalo aj demisiu prezidenta Bendjedida a utvorenie islamského štátu. Chadli Bendjedid musel odstúpiť. 11. januára 1992 moc prevzala Najvyššia rada bezpečnosti. Bolo vytvorené kolektívne štátne vedenie – Najvyššia štátna rada – na čele s M. Boudiafom. Generál Zéroual bol opäť zvolený za prezidenta vo voľbách 16. novembra 1995. V parlamentných voľbách 5. júna 1997 najlepšie obstálo Národné demokratické združenie (prívrženci prezidenta L. Zérouala).
Politika
[upraviť | upraviť zdroj]Až do roku 1988 malo Alžírsko vládu jednej strany socialistického typu. Starnúca vládnuca elita začala uplatňovať politiku privatizácie, proti ktorej ostro vystupovali islamskí extrémisti. Armáda im však zabránila prevziať moc. Od roku 1988, najmä však od roku 1992, zavládlo v krajine mohutné násilie, desaťtisíce ľudí zabili teroristi a bezohľadný štátny antiterorizmus.[chýba zdroj]
K výraznému úspechu, ktorý dosiahol vo voľbách roku 1991 Islamský front spásy (FIS), došlo čiastočne v dôsledku reakcie ľudu na hospodárske reformy. Tie sa po prvýkrát zaviedli roku 1988. Vláda sa po ich krátkom prerušení, ktoré nasledovalo po prevzatí moci armádou roku 1992, pod tlakom MMF a Svetovej banky opäť vrátila k programu liberalizácie.
Víťazstvo Abdelaziza Boutefliku v prezidentských voľbách roku 1999 zatienila skutočnosť, že ostatní kandidáti stiahli svoju kandidatúru. Parlamentné voľby roku 2002, ktoré vyhral FNO, mali nízku účasť voličov a opozícia ich bojkotovala.
V posledných rokoch sa situácia vďaka vnútornej a medzinárodnej politike A. Boutefliku stabilizuje. V roku 2005 predniesol návrh na tzv. Zmierenie (Réconciliation), ktoré malo viesť ku konečnému vnútornému zmiereniu národa, dlhé roky roztrieštenému na rozličné skupiny (z nich mnohé militantné a majúce na svedomí mnoho kriminálnych činov) a zmietanému vnútornými bojmi a pomstou. Návrh vyústil do referenda a národ ho akceptoval. Výsledkom bolo prepustenie tisícok zadržaných islamistov a iných (politických) väzňov, ako aj amnestia na určité kriminálne činy, spáchané počas občianskej vojny 1988 – 2002 (vzťahuje sa však iba na činy, pri ktorých neprišlo k zabitiu alebo ublíženiu).
Administratívne delenie
[upraviť | upraviť zdroj]48 provincií (wilaya):
- 1 Adrar
- 2 Ain Defla
- 3 Ain Temouchent
- 4 Alger
- 5 Annaba
- 6 Batna
- 7 Bechar
- 8 Bejaia
- 9 Biskra
- 10 Blida
- 11 Bordj Bou Arreridj
- 12 Bouira
- 13 Boumerdes
- 14 Chlef
- 15 Constantine
- 16 Djelfa
- 17 El Bayadh
- 18 El Oued
- 19 El Tarf
- 20 Ghardaia
- 21 Guelma
- 22 Illizi
- 23 Jijel
- 24 Khenchela
- 25 Laghouat
- 26 Muaskar
- 27 Medea
- 28 Mila
- 29 Mostaganem
- 30 M’Sila
- 31 Naama
- 32 Oran
- 33 Ouargla
- 34 Oum el-Bouaghi
- 35 Relizane
- 36 Saida
- 37 Setif
- 38 Sidi Bel Abbes
- 39 Skikda
- 40 Souk Ahras
- 41 Tamanghasset
- 42 Tebessa
- 43 Tiaret
- 44 Tindouf
- 45 Tipaza
- 46 Tissemsilt
- 47 Tizi Ouzou
- 48 Tlemcen
Prírodné podmienky
[upraviť | upraviť zdroj]
Na juhu zeme sa rozkladá púšť Sahara s pohorím Hohhar a Tassili, ktoré dosahuje výšku až 3 000 m n. m. Na severe dominujú dva paralelne od východu na západ prebiehajúce horské hrebene Atlasu, oddeľujúce pobrežie Stredozemného mora od Sahary. Medzi Veľkým Atlasom a Malým Atlasom vo výške 700 – 1 200 m n. m. sa rozprestiera plošina šotov so slanými jazerami. Na 80 % Alžírska sa nenachádza žiadna vegetácia, iba oblasť Kabylia východne od Alžíru je pokrytá súvislým lesným porastom.
Sahara zaberá približne tri štvrtiny rozlohy štátu. Striedajú sa púšte piesočnaté, kamenné a štrkové.
V pobrežnej oblasti vládne stredomorské podnebie, pre oblasť Atlasu je typická kontinentálna klíma s horúcimi letami a studenými zimami. Suché a horúce púštne počasie s vysokými teplotnými rozdielmi medzi dňom a nocou vládne na juhu krajiny.
Ekonomika
[upraviť | upraviť zdroj]Základom alžírskeho hospodárstva je ropa, zemný plyn, fosfáty, polymetalické rudy a ortuť. Ďalšími dôležitými odvetviami sú spracovanie železa a ocele a potravinársky a textilný priemysel. Štvrtina ľudí pôsobí v poľnohospodárstve, ktoré však tvorí len 13 % HDP.
Obyvateľstvo
[upraviť | upraviť zdroj]Približne 90 % Alžírčanov žije v severnej, pobrežnej oblasti, zvyšok (1,5 milióna ľudí) žije v južných púšťach (prevažne oázach). Približne dve pätiny všetkých obyvateľov je negramotných, pretože deti tu pracujú už od útleho veku a do školy chodia len krátko alebo vôbec.
Najpočetnejšiu skupinu obyvateľov tvoria Arabi a berberské kmene, na alžírskom území vytvárajúce kmeňové združenia (Kabylovia, Mozabitovia a Tuarégovia).
Kultúra
[upraviť | upraviť zdroj]Nová ústava zakotvila islam ako štátne náboženstvo a arabskú a berberskú národnosť ako základ štátu. Výrazom vidieckych tradícií sú každoročné tzv. datľové slávnosti s tancom a pretekmi tiav.
Literatúra vychádza vo francúzštine, arabčine a v rôznych berberských dialektoch.
Zaujímavosti
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Algeria | Flag, Capital, Population, Map, & Language | Britannica [online]. www.britannica.com, 2024-05-29, [cit. 2024-05-29]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Algeria - Colonialism, Resistance, Revolution | Britannica [online]. www.britannica.com, [cit. 2024-05-29]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Algeria. [s.l.] : Central Intelligence Agency, 2024-05-22. Dostupné online. (po anglicky)
